Vylet do Baltimorskeho geta

(Dedicated to all da bros in da hood)

Povodny plan na vikend znel: letmo si prezriet Baltimore a sobotu stravit na demonstracii proti vojne v Iraku vo Washingtone.

Povodny plan krachol a cely vylet sa vyvinul uplne inak. Takze...

V piatok rano sme sa, teda Annie a ja, vydali do NYC a niekolko hodin stravili v latino-stvrti niekede na dolnom Manhattane. Tam byva jej tatko, maliar. Stvrt je to chudobna, plna imigrantov z Karibiku, vsade vidiet mlade mamicky s kocikmi a pocut spanielcinu. Co je zaujimave, na kazdom rohu je kvetinarstvo. Annien robi abstraktne malby, take, v ktorych kazdy vidi nieco ine; ja sa na ne nechytam vobec. S tymto sympatickym clovekom, sme vsak hodili kratky pokec o zivote maliarov v New Yorku. V podstate mi z toho vyslo, ze vacsina absolventov umeleckych akademii sa malovanim uzivit nedokaze a tak bud ucia, alebo si na chlieb zarabaju inak. To znamena, ze tieto skoly viac-menej sluzia k uspokojeniu individulanych zaujmov umelecky sa realizovat a na obsadzovanie pracovnych pozicii na tychto skolach. Takze ak sa na to pozrieme z velmi vulgarneho, ale poctiveho hladiska, tieto skoly sluzia len sebe. Tak dufajme, ze posluzia aspon na rozvijanie tych niekolko talentovanych, ktori sa malovanim uzivit dokazu a pridu s niecim originalnym a hodnym nasledovania.

Byt, kde Mr. Buchwald byva, kupil od drogoveho dealera v zlatych 60. rokoch za niekolko stovak. Teraz ma niekolkonasobne vyssiu hodnotu. Je priestranny (budova bola fabrika na gombiky) a vyplneny tisickami platni a cd-ciek a stovkami knih o umeni a plastikovych modelov vojenskych lietadiel. Muzeum.

Bolo uz poobedie, ked sme nasadli spolu s Annienym ruskym kamaratom Romanom na autobus do Baltimore. Islo o tzv. Chinatown Bus. Tento sposob prepravy je velmi lacny, pretoze tieto spolocnosti setria, kde sa da. Pre vyssych ludi je sedadlo prilis male, autobus nestoji na stanici, ale napr. na vypadovke (ako v Baltimore) a sem-tam vybuchuje (setrenie na opravach). Takmer vsetci zamestnanci su Cinania a nema prilis zmysel vybavovat nieco telefonicky, lebo mnoho anglictinu ani prilis neovlada. My sme nevybuchli a cestovali uplne bezpecne a pohodlne za $35 z NYC do Baltimore a spat.

Prvu noc sme prespali u dalsieho Annienho ruskeho kamosa, studenta Vadima. V budove, kde je Vadimovo bydlo sa nachadza aj hotel so saunou k dispozicii vsetkym najomnikom. Teda popri tancovani, sme sa stihli aj prehriat v saune a potom sa schladit v plavkach na streche 16-poschodovej budovy s vyhladom na 1,5 milionove mesto. (Tam vo vytahu som sa po prvykrat presvdecil, ze Americania naozaj nemaju 13. poschodia).

No a dalsi den sme zasvatili cisto turistickym aktivitam, presnejsie jazdou po Baltimorskom cernosskom gette. Pre nasinca nie je az tak tazke si to predstavit. Vyzera podobne, ako romske stvrte v slovenskych mestach. Vsade spina, rozbite domy... Z asi 100 ludi som zabadal jedneho bieleho. Vela deti a machov v trickach po kolena. Ked sme sa zastavili v miestnom supermarkete, aby som si kupil jednorazovy fotak (lebo toto som si uz fakt nemohol nechat ujst), zacul som kusok z konverazacie dvoch miestnych: nerozumel som skoro nic a prizvuk bol ako z Pulp Fiction.

Geto, ktore sme navstivili nie je v meste jedine. Vlastne vacsina mesta vyzera priblizne takto.

Ako sme tak minali tie ulice a cumeli na the ghetto people, spomenul som si, ze vlastne toto je to miesto, kde byvaju slovenski bratia, ktorych sme stretli na lodi z Manhattanu na Staten Island pred par tyzdnami. Tu kazdu noc pocuju strelbu a policajne hukacky. My sme sa ledva odvazili vystupit z auta rovno do supermarketu a potom rychlo spat, nieto este tadialto ist pesi domov vecer alebo v noci.

Uplne kuriozne je, ze okrem kriminality je toto mesto zname aj silnym katolicizmom. V realite to vyzera priblizne tak, ze v osutelych uliciach mozno zazriet aj kostoly (budovane v architekture a la supermarket) a cesty lemuju puritanske bilboardy so sloganmi ako "Virgin. Teach your child this is not a bad word" ("Panna. Naucte svoje dieta, ze toto nie je zle slovo."), alebo s reklamou na planovane rodicovstvo, ci dokonca na Bibliu. Vsade sa predava Fried Chicken (Vyprazane kura). Najdlhsie som mal ale otvorene usta, cumiac na nieco ine: male vaznice na rohoch niekolkych ulic. V Baltimore je denne zatknutych tolko ludi, ze geta vybavili malymi celami na vzatie zatknutych do vazby a obyvatelia geta si mozu zalozit ucty a pravidelne na ne odvadzat peniaze, z ktorych sa zaplati kaucia, ked je dany clovek uvrhnuty do vazby. Tento vynalez ma aj impresivne PR - na tieto ucty su reklamy na tych par autobusoch, ktore tu jazdia (volne parafrazujem: "Call to establish your jail account" = "Zavolaj a zaloz si svoj vazensky ucet"). Inak v Baltimore nic ako integrovany system MHD neexistuje. Bez auta a penazi na taxik (a naviac v gete), tu clovek daleko nedojde. To tiez znamena, ze velka cast populacie v gete sa po cely cas odtial nepohne.

Okrem get je tam este celkom pekne pobrezie a par mrakodrapov, ale moj celkovy dojem z mesta je dost pochmurny.

Ked tato depresivna odysea skoncila, Vadim odviezol Annie a mna na Goucher, univerzitu v malom meste pri Baltimore. Tam sme prespali u Annienich kamosov zo strednej. Goucher je podobny ako Bard: Liberal Arts College a maly campus mimo mesta (svet sam o sebe). Zda sa vsak, ze je este liberalnejsi, pokial ide o politiku "rovnakych sanci". Podla mna tu to ale dosahuje az nepochopitelne rozmery - neexistuju tu sporty, ktore robia len muzi (rugby a americky futbal). Samozrejme, ze som za rovnost muzov a zien, ale toto s tym nema vobec nic spolocne. Toto je posadnutost "politickou korektnostou".

Na druhy den rano sme si na okraji mesta pri parkovisku kamionov pockali na Chinatown Bus do NYC. V New Yorku sme sa este odviezli na 60. ulicu a odtial si vzali "lanovku" na Rosevelet Island medzi Manhattanom a Queens (pozri mapku nizsie). Maly ostrov s ohromnym vyhladom na les mrakodrapov, na ktorom ma to stastie byvat polska a zidovska komunita , sa mi zaliecal viac ako dost. Je zaujimave, ze to vobec nie je lukrativna stvrt, ako by to bolo v hoacakom europskom velkomeste (napr. Pariz), kedze je to centrum, ale s krasnym vyhladom a oslobodene od hluku a inych neduhov okolitych stvrti, ale od 70. rokov tu byvaju pristahovalci v tehlovych cinziakoch, ktorych vystavbu financovala vlada.

Moje stipko mi umoznilo, aby som sa Annie podakoval vecerou v lacnej americkej restauracii kdesi na dolnom Manhattane.

Tento vikend bol, co sa tyka zazitkov, taky nemastny-neslany, aj smutny, aj vesely, asi ako tento zaznam. Nabuduce, skusim pisat trochu zaujimavejsie. Moj respekt vsetkym, ktori sa dopracovali az sem.

Fotky su tu.

New York City New York City New York City II

Narocne ranne prebudzanie nam sprijemnuju David a Annie. David hrou na klaviri a Annie vynikajucimi ranajkami. Miestami niektori z nas pozeraju do "blba", zvlast ti, ktorym sa uslo menej ako pat hodin spanku. S ostatnymi sa stretavame v autobuse niekde na dolnom Manhattane. Vezieme sa az na jeho najjuznejsi okraj, aby sme sa nalodili na lod na Staten Island (na mape - vycnelok ostrova vlavo uplne dolu). Tato "barka" premava medzi dolnym Mahnattanom a Staten Islandom neustale a bezplatne. Primarne sluzi obyvatelom NYC.

Ako sa vzdalujeme od pevniny, ponuka sa nam novy vyhlad na Manhattan. Miesto, kde kedysi stali "dvojicky" WTC, posobi, ako by mu nieco chybalo, ziva prazdnotou napriek vysokej hustote nadstandardne vysokych budov. Do vyhladu na srdce City sa nam pomaly zacina zlava vkradat ostrov so Sochou slobody ("Liberty Statue"). Ten vyhlad na Manhattan ma tak uchvatil, ze si vobec nedokazem zapamatat, co sme videli, ked sme sa presunuli do prednej casti lode, aby sme si z dialky obzreli pristav na Staten Island. Ked tam zakotvime, vystupujeme a opat sa nalodujeme. Annie tvrdi, ze na Staten Island si nie je co obzerat. Je to vylucne obytna strvt, kde sa nachadza iba zopar turisticky nezaujimavych miest. A dnes sme turisti.

Na ceste spat za mnou dobehne David s tym, ze stretol mladych ceskych a slovenskych bratov. Naradostene utekam smerom, ktorym ukazuje. Mladi chalani, traviaci leto na Work & Travel v Baltimore. Do NYC prisli iba na vikend. Za par hodin odchadzaju spat. Pracuju ako robotnici - ocistuju stavny od azbestu a robia demolacie. Nevdacna praca, hovoria. Nebezpecna, narocna a nezaujimava. "Minuly rok sa mi v Amerike podarilo stupit do hovna, ale toto je vacsie," hovori jeden z nich. V Baltimore byvaju v najnebezpecnejsej stvrti. Kazdu noc pocuju strelbu a za tri mesiace, ktore tam stravili, boli v ich okoli zastreleni traja ludia. Policajne razie v prilahlych uliciach a rozbite okna na ich byte kazdu noc. Citim sa previnilo a zaroven stastne, ked im hovorim, ako zijeme my. Su to ale optimisti. Obdivujem ich. Netrva dlho a sme spat na Manhattane. Lucime sa.

Cast z nas odchadza na GCS na vlak do Poughkeepsie, druha polovica ostava, aby si este vychutnala rolu turistov a jazz. Smer Ground Zero (na mape "World Trade Center Site" - miesto zaciatku "vojny proti terorizmu"). Na chvilku sa zastavujeme pri rozcvicujucich sa cernosskych tanecnikoch, ktori chystaju velku tanecnu show pre okoloiducich. Najradsej by som ostal, ale moja grupa chce pokracovat. Nase ruske priatelky prehodia niekolko slov s ruskou emigrantkou predavajucou matriosky. Hned vedla stankov, kde mozno kupit okrem gycovych fotografii NYC aj turisticke brozurky o 11. septembri, ktore posobia ako vyblednuty a vizualne nevydareny katalog turistickych destinacii formatu A4. Titulnej strane s obrovskym "The Tragedy" sa nedari bit do oci.

Ground Zero. Ohromujuce. Snazim sa pochopit mometalny stav americkeho vedomia a nim motivovane spravanie. Toto vsak mozno nie je to najlespie miesto na premyslanie o celej serii pricin, ktore k 11. septembru viedli. Ale mozno vobec dojmy z neho opomenut?

Najprv sa pri obrvskom stvorcovom krateri zastavujeme iba na moment. Moju pozornost uputa niekolko americkych zastav, zelezny kriz, napis "NYC Fire Corps - We'll never forget" (Poziarnicky zbor NYC - Nikdy nezabudneme) na poziarnickom vozidle (ktore akoby bdelo nad hrobom tisicov a sucasne bolo pripravene na zasah v pripade noveho utoku). Okolo "WTC Site" su cesty a regulerna premavka. Na jednej z budov v bezprostrednej blizkosti je obrovska reklama na akusi internetovu stranku. Mnozstvo turistov fotiacich sa s usmevmi na perach pred polotom, ktory ich oddeluje od masoveho hrobu, pripadne s partolujucimi poziarnikmi, ktori sa takisto usmievaju. Banalita tychto situacii vsak tragiku tohto miesta este umocnuje. Sme si vedomi preco?

Sme smadni a pada na nas prva vlna unavy, a tak sa vydavame do najblizsieho fast-foodu priamo oproti Ground Zero. Nie je to unik: vo vnutri su na stenach pripomienky 9/11. Tabula s menami vsetkych priblizne 2.800 obeti vpisanych do americkej zastavy. Fotky z odpratavania trosiek. Kupujem si Pepsi na povzbudenie a "Poland Spring" proti dehydratacii a opustam kamaratov, aby som este na chvilu nasaval atmosferu tohto miesta. Ako stojim pred gigantickymi dierami s omurovanymi stenami s radmi dier, zamyslam sa nad tym, co ich vyhlbilo. Ako premyslam, moje oci bludia po okoli. Prechadzaju po Burger Kingu hned na rohu ulice, ktora s Ground Zero susedi a flasi Pepsi Coly v mojich rukach. Burger King ani Pepsi Cola za nic nemozu. V hlave sa mi sieti iba zopar nejasnych myslienok... Rozhodujem sa sem vratit v nedelu 11. septembra 2005.

Jazzovy festival, hippiesacky happening "Howl" a japonska slavnost. East Village na Manhattane, kde sa formoval newyorsky punk. Davy. Casopisy o alternativnej energii a o podobnostiach Busha a Hitlera. Jednym uchom pocuvam muziku starych jazzmanov, zacinajucich niekedy v 60. rokoch a druhym zivotne pribehy ruskych imigrantov - Alex a Romana - Annienich kamaratov.

Poslednou kapitolou je lacna indicka restauracia. Zastavujeme sa pred nizkopodlaznou budovou kdesi na Manhattane. Su v nej 3 restauracie. Zatial co mimovolne vchadzame do jednej z nich, vrhaju sa na nas traja Indovia. Kazdy z nich nas chce zatiahnut do svojho podniku. Je to zabavne. Nechyba vela, aby nam fyzicky branili v pohybe. Skoro sa o nas idu pobit. S neskonalou energiou sa nas snazia vsemozne presviedcat. Ideme do tej restauracie, v ktorej sa da sediet v "zahrade". Chicken Curry - five bucks - free icecream ("on the house" - na ucet podniku).

Metro. Vagon. Americka zastava. Vystup na Grand Central Station. Americka zastava. Stanicna hala. Metro-North - smer Poughkeepsie.

New York City New York City New York City

Z Annandale-on-Hudson vyrazame v sobotu rano o desiatej. Ranajky sa podavaju o 10.00. Autobus z Bardu do Poughkeepsie stihame len tesne. Americanka - nasa "sprievodkyna" - Annie, David, Waamie, Larisa, Maria, Mate, Marko, Judit, Noemi a ja nastupujeme so sandwichmi a inym jedlom v rukach. Ja vleciem igelitku plnu ovocia pre vsetkych. Autobusar nas pusta, ale dookola opakuje aby sme nerobili "mess"...

V cielovej stanici presadame na vlak Metro-North s konecnou stanicou v New York City. Klimatizacia mrazi, neustaly vyhlad na Hudson River tesi. Ako sa blizi cas prichodu do NYC, neprestavam sa ja i ostatni vypytovat: "Is this the beginning of New York?" A po dvoch hodinach jazdy Annie odpoveda: "Yes. This is Harlem." Prechadzame popri tehlovych bytovkach - the "projects" - pre socialne slabsie vsrtvy z vladnych dotacii (podla "government projects"). V Harleme vlak zastavuje a cernossky par, ktory sedel pri nas vystupuje. Potom vchadzame do dlheho tunela a po niekolkych minutach zastavujeme na Grand Central Station.

Prve, na co mi padaju oci, je kaviaren gigantickej nadnarodnej siete Starbucks. Skoro sa zrazame s mladym indickym parom v tradicnom obleceni, ktory pozuje fotografovi uprostred hemziaceho sa davu v stanicnej hale. Mladi ludia, ktori vyzeraju, ako keby mali prave svadbu. Je sobota, mozno ano. Ja a niektoriu dalsi ludia zistujeme, ze sme stratili ostatnych. Hladame a nachadzame sa. Marko a Waamie si v malom obchodiku v stanicnej hale kupuju vodu "Poland Spring". Z podzemnej GCS vystupujeme na povrch. Sme na Vychodnej 42. ulici, Manhattan, New York City. Nizsie mrakodrapy vsade naokolo. Vrhaju sa na nas Cinania s letakmi o represaliach proti sekte Feng-Suej v Cine. Unikame, prechadzajuc na druhu stranu v oboch smeroch trojprudovej cesty, a smerujeme na Columbus Square. Zvitame sa s Loredanou a Tijanou, ktore budu zimny semester travit na detasovanom pracovisku Bard College, na BGIA na Manhattane. Mrakodrapy vsade naokolo. Zlte taxiky. Na zlto namalovane semafory. Mnozstvo aut. Ale stale pokojne newyorske sobotne poludnie. Nase kamaratky nam ukazuju, kde studuju a byvaju. U nich, naa Zapadnej 58 ulici si odkladame veci, cosi pojeme a popijeme a nase nohy nas nesu do Central Parku.

Miname mnozstvo mrakodrapov a nas obieha vela zltych taxikov. Mesto je pokojne a pokojnejsie ako som cakal. Kracame cez najbohatsiu stvrt NYC, Upper Manhattan. Hotely, kancelarie, ale i obytne budovy.

Central Park je rozlahly. Miestami sa citim ako v klasickom europskom mestskom parku, aky je napriklad v Parizi. Len miestami pomedzi stromy zazriem mrakodrapy. Ale potom stale castejsie, az sa ocitneme na obrovskej luke, kde je uplne otvoreny vyhlad na niekolko z nich. Psickari a rodinky s detickami. Ludia vsetkych kultur, ras a jazykov. Turisti. "Na okraji tamtej casti zastrelili Johna Lennona," upozornuje nas Annie. Male i velke luky. Zda sa mi, ze kazdy si tu moze najst svoju malu sukromnu lucku, kde ho nebude nikto rusit (ako ti dvaja ludia na obrazku). Zazriem stanok s vodami "Poland Spring"; kupujem jednu flasu. Je to strasne horuci den, ovela teplejsi ako ten na Barde. Uvolnene kracame k Metropolitan Museum of Art, ktore sa nachadza v severnej casti Cenral Parku. Tam sa nedokazem celkom dobre zorientovat. Dve hodiny, ktore sme si vytycili, stracam cas s dielami maliarov z "Hudson School" a Matissom. Len prebieham okolo obrazov di Chirica a Warhola, pretoze meskam na spolocne dohodnute stretnutie pred vchodom do METu... Musim sa sem vratit, pomyslim si. Pred muzeom je Masha v druznom rozhovore so synom (mne neznameho) popularneho ruskeho spevaka. Dalsia destinacia je byt, kde byva Annie. Zostupujeme do stanice metra. Stojime na perone a mne sa javi, ze v NYC nie je vobec tolko davu, ako som si myslel. Tesne pred tym, ako nastupujeme do vagonu "subway" zazriem americku zastavu na jeho boku. Vystupujeme na jednej zo zastavok na Lower Manhattan. Ameicka zastava. Par schodov nas dovedie na povrch. Annie byva na Zapadnej 13. ulici.

Obrovsky byt. Neporiadok v nom dava zapravdu predsudkom o zivotnom style spisovatelov a intelektualov. Anniena mama je spisovatelka a profesorka na Barde. Vsetci (a je nas vela) sa posadime dookola, ona si sadne do stredu a zacne nam rozpravat svoj balkansky pribeh. Ma priatela v Bulharsku a prave sa odtial po 4 mesiacoch vratila. Prilis ju nepocuvam. Obzeram si byt a jej krasnu dceru. Knihy na policiach a na zemi; tucne pery a dlhe svetle vlasy... Stale nemozem uverit, ze som v "tom" New Yorku. Profesorka Frank nam nalieva z Bulharskej 40-percentnej rakije. Pohruzi sa do debaty so Srbkou Tijanou a Rumunkou Loredanou...

Zacina vecer. Opustame 13. ulicu a vydavame sa na skupinovu veceru do Chinatown (stale na Manhattane). Cinania, cinstina, noviny v cinstine, cinske napisy na obchodoch, Chinese American Bank. Chinatown nas hosti v malej lacnej restauracii. Objednavam si kura s ryzou a zeleninou. Mne a aj ostatnym chuti. Na stole nechavame kazdy po pat-sest dolarov a presuvame sa Brooklynu. Metro. Vagon. Modre hviezdicky a cervene a biele pasy pri vchode do vagona. Obraz zastavy je neosuchany; ako keby tam nebol odjakziva... Americka zastava. Schody von a na nich dvaja gayovia davajuci si takeho vasniveho "francuzaka", az sa Larisa zlakla. Brooklyn. Sme na opacnom brehu East River. Slnko uz davno zapadlo. Odprevadilo nas do prveho baru.

Tam vsak travime len zopar minut, lebo dnu nevpustili vsetkych. Mate nema este 21, security sa Annie nedari presvedcit, aby ho pustili dnu, a tak sa vraciame von. Iny bar: "Capone's". Billiard, Heineken, hlasna hudba. Male sympaticke miesto. Takze toto je "ten" New York, premyslam. V tanecnom osiali moj zrak zabludi smerom k zadnej casti stropu. Chyba. Miesto neho je tam mala "besiedka". Idem tam hore, za Mariou a Tijanou. Vyvratim hlavu k oblohe: je zatiahnuta, vidno iba zopar hviezd. Napada mi, co hovorila Annie: tolko hviezd, ako na Barde, v City nikdy nevidela. Tehlove domy. Opustam fajciarsky kutik (v uzavretych priestoroch newyorskych barov je zakazane fajcit) a zostupujem spat do podniku. Vela tancujeme.

Po polnoci "Capone's" opustame a kracame mierne dolu kopcom po symetrickych a paralelnych uliciach Brooklynu. Je prijemne teplo, o svoje auta sa opiera a pofajcieva este plno mladych Americanov. Prichadzame k vysokemu drotenemu plotu, kdesi v pozadi, ponad vrsky vysokej zeliny vidno mnozstvo svetiel. V plote nachadzame dieru, prechadzame nou a vysokym porastom cohosi. Sucha prasna cesticka nas privadza k vode. Na opacnej strane vodnej masy je mnozstvo svetiel. Ta voda je najposlednejsia cast East River; o niekolko mil dalej sa vlieva do Atlantickeho oceanu. Tie svetla su dolny Manhattan; nase ocne gule nam z hlavy nezne trha cely les mrakodrapov (Empire State Building, budova OSN, Chrysler a mnoho inych). Sedime na kamenoch omyvanych sladko-slanou vodou East River a Atlantiku. Toto je "Skyline". Neviem sa vinadivat. Hladim dlho, ale stale som lacny. Po 20 minutach sa otacame chrbtom k Skyline a ja lutujem, ze uz ideme.

Rozdelujeme sa. Cast z nas odchadza spat k Loredane a Tijane, cast k Annie. Som v druhej skupine. Vraciame sa do bytu spisovatelky a jej dcery a Annie nas vedie na strechu ich sest-poschodovej "bytovky". Pomedzi les tehlovych budov spozorujeme spicku Empire State Building. Kazda budova ma svoj nahradny zdroj vody v podobe obratenej budky. Su vsade naokolo. (A dolu, na uzkej ulici stoji zlty taxik) "Obratene budky" uplne zapadaju do lesa tehlovych bytoviek. Pozriem hore, tam sa tyci spicka Empire; pozriem dolu, tam je ticha uzka ulicka s pizzeriou.

Ideme na prechadzku. Je asi pol stvrtej nad ranom. Prejdeme niekolko ulic, kracame okolo New York University a na chvilu zakotvime na Washington Square Park. Je typicky tym, ze sa tu najcastejsie zdrzuju okrem studentov NYU aj drogovi dealeri a bezdomovecki sachisti. Bezdomovci hraju s okoloiducimi sach o peniaze, vysvetluje Annie. Na zaciatku nechaju supera vyhrat a potom ho uz len "zmykaju". Su to sachovi geniovia. Ako miname skupinky mladych muzov, z dvoch z nich niekto zakazdym vybehne a kraca popri nas predstavujuc svoj sortiment: "Weed, crack, speed... you don't wanna?" Nechavame sachistov a dealerov, vlastne prelinajuce sa skupiny, ich osudu, vuchadzame z parku popri mladej slecne, ktora si prave "slahla" (obrazok ako vystrihnuty z Trainspottingu) a vraciame sa na byt. Caka nas par hodin plytkeho spanku.