18. den I

Budik mi zvoni o 7.30, zobudzam sa a zistujem, ze som spal obleceny a pri zapnutom svetle. Zaklapnem ho a spim dalej. Zobudzam sa znovu o 8.30. Rychlo utekam do kupelne umyt si zuby, na prezliekanie mi uz neostava cas. Schmatnem batoh a utekam do triedy. Zastavujem sa v jedalni, kde beriem jedno jablko a prichadzam na vyucovanie.

Dnes mame na L&T specialny den. Namiesto zvycajneho programu, ktory pozostava z citania, pisania, prezentovania a diskusie, spolu s dalsou skupinou simulujeme rokovania o rope v Iraku. Tridsat ludi je rozdelenych do 6 skupin - etnika v Iraku, americka ambasada a novinari. Stava sa zo mna hovorca americkej ambasady, ktorej ulohou je okrem ineho moderovat diskusiu. Prekvapuje ma, aky velky zajume mladi americania prejavuju o veci verejne. Na otazky nonivarov odpovedam vyhybavo a newspeakom - zabavam sa na tejto novej skusenosti a zacinam chapat, ako myslia politici.

Prva prestavka. Jem jablko a bavim sa so sympatickym spoluziakom Kyleom. Pytam sa ho, ako sa mu zilo v obasti, kde je vysoka koncentracia evanjelickych konzervativcov (fundamentalisticki prostestanti; biblicke texty chapu doslovne). Prichod na Bard bola prenho ulava, lebo na svojej skole patril medzi 5 liberalov (hippies) spomedzi 1500 ziakov - evanjelikov. Vsetci jeho kamarati volili Busha a 150 chlapcov z 500 z jeho rocnika sa dobrovolne prihlasilo do americkych jednotiek v Iraku. Aj jeho rodicia su hippies. Pytam sa ho, preco ziju v takom prostredi. Hovori, ze je to bezpecne miesto a krasna priroda. Zaujima ho, co si myslim o americkych mravoch. Vysvetlujem mu, ze som tu prislis kratko na to, aby som moholl nieco take hodnotit. Chvali sa mi, ze tento tyzden sa uz dvakrat zobudil v posteli nasej spoluziacky. Ideme spat na hodinu s tym, ze tuto debatu o mravoch a evanjelikoch musime dokoncit.

Dalsie doobednajsie sedenie. Snazim sa prebrat vedenie v skupine, lebo si pripadam najkompetentnejsi. Moji spoluziaci na strane americkej ambasady sa snazia, ale prilis sa im nedari. Sedim vedla 18-rocnej Americanky Belle, ktora sa mi zda neskutocne sprosta a neslusna. Zuve zuvacku sposobom, ako som este nikoho zuvat nevidel a nohy ma vylozene na stole. Vsetky ostatne skupiny sa pokusaju zzit s pridelenymi rolami a su celkom uspesne.

Obedna prestavka. Do jedalne kracam s mojou ucitelkou. Pyta sa ma, ake predmety si v nasledujucom semestri zapisem. Prehovaram ma, aby som namiesto kurzu pisania eseji navsetvoval kurz kreativneho pisania. Hovorim jej, ze nechcem byt spisovatelom, zda sa mi , ze ma precenuje; ona odpoveda, ze aj tak by sa mi to mohlo zist. Chvali ma za ucast na vcerajsom verejenom prednese vlastnej tvorby a ja jej hovorim, ze som zistil, ze vacsina ludi nepochopila pointu mojej basne. Vravi, ze to nevadi.

V jedalni si beriem nieco, co pripomina polievku, masove gulky, ryzu a nejaku zeleninu ako oblohu. Vraham sa aj po torte. Testujem pomarancovy dzus a zistujem, ze je pravy (vcera to bola iba zafarbena voda); nacapujem si plny pohar. Rozhodujem sa, ze budem sediet s mojou "rodinou" - skupinou PIE studentov (medzinarodnych studentov na jednorocnom pobyte) - pri stoloch vonku. Bavime sa o vsetkom moznom a ohovarame Americkych freshmanov. Jem az pokym nevladzem. Poslednych dvadsat minut z hodinovej pauzy stravim hranim hackysack so skupinou mladych Americanova a Cinankou. Hrame vonku na trave, vo vytahu a potom este pred triedou. So smiechom na perach sa zhodujeme, ze hack je dobry "pass-timer". Debata o irackej rope pokracuje.

Dve mlade ucitelky sem-tam do nej zasahuju, ku koncu nemaju jasno, co od nas chcu - ci diskutovat dalej na rozne temy suviasiace s leitmotivom, alebo dosiahnut kompromis. Napada mi, ze napad to bol vynikajuci, ale planovanie mierne pokrivkava. Belle mi dalej lezie hrozne na nervy, ale o 15.00 nastastie koncime a zacina vikend.